Málo ľudí ďakuje a keď, tak
za zdravie, šťastie, lásku, rodinu, jedlo a úspešný návrat domov. Ja
ďakujem za sociálne siete, youtube, piratebay, mp3 prehrávač a CDčká v
aute. Vďaka týmto výmyslom vraj samotného Lucifuka nie sme ja ani ty odkázaní
na obsah médií. Púšťame si čo chceme a hľadáme cestu k autorom,
ktorým chceme.
Mne je ľahostajný žáner, ale
potrpím si na silu osobnosti.
A preto zas mrnčím.
Ani
moje heterogénne okolie mi nepovie, koho je tá pieseň čo nám hrá v reštaurácií
k obedu, pokiaľ moderátor nie je dostatočne dôsledný a nepripomenie
to pred po aj počas skladby. Dnešnej pop-music chýbajú osobnosti.
Ľudia, ktorí sú rozoznateľní a dokonalí vo viac ako jednom smere. Či máš
ústa od mlieka, semena alebo Urpinera, či ti vyhadzuje nohy pri jazze,
undergrounde alebo techne, mená ako Michael Jackson, Freddie Mercury, John
Lennon, Bon Jovi, Bob Marley a Elvis ti naozaj niečo hovoria, a nemusíš
pri cigarete klamať „počul som o tom“.
Rozmýšľal
som, prečo je to tak? Obviňovať seba a okolitý svet býva vždy druhoradé - obviňujme
umelcov - napadlo ma pár dôvodov:
Autotune – technológia pre spevákov,
ktorí nevedia spievať, a vďaka ktorej ani nemusia vedieť. Pre laikov – keď spevák
v štúdiu (alebo aj na oficiálnych živákoch) nahrá spevy hoci aj bez hlasu, výrazu, intonácie a rytmizácie,
producent ho vie skrz pár programov doviezť k „dokonalosti“ aj bez jeho ďalšej
prítomnosti. Výsledkom je umelý „robotický“ hlas, ktorý nemá nič spoločné s pôvodným
hlasom speváka. Ľudia to dokonca považujú za nejaký efekt, ktorý je teraz
moderný a preto sa všade používa. Ako ale rozoznať speváka, ktorého na
nahrávke nepočujete?
Neautorstvo – nie je ničím výnimočným, že
spevák, ktorý nevie spievať, si nevie ani zložiť skladby. Zložia mu ich cudzí
ľudia, ktorí na rozdiel od speváka možno vedia všetko, len to nie sú „hviezdne
tipy“ a dobrovoľne/nedobrovoľne zostávajú v úzadí (verím, že aspoň dobre
zaplatení).
V Amerike
kedysi vydavateľstvá kradli skladby čiernym umelcom a dávali ich svojím
bielym „koňom“. A pikoškou je napríklad aj to, že ranné hity Pussycat Dolls
skladala Lady Gaga, o ktorej sme vtedy ešte nikto nepočuli. Kto teraz pozná
po mene Pussycatky a kto Lady Gagu?
Každopádne
sa zhodneme na tom, že človek inak prezentuje dielo svoje, ako cudzie.
Je to ješitnosť. Je to oblek na mieru. Domáci lekvár. Vami vymaľovaná izba. Vami postavený
dom... Nech je akýkoľvek „herec“, je v tom rozdiel a spevák takto zasa
stráca kus svojej identity.
Bez klipov – minimálne u nás na
slovensku dlhšie platilo čo hovorí Ivan Tásler: „A na čo budeme natáčať klipy? Pre koho? Kde ich budú púšťať?“
Dekahity
skončili, do MusicBoxu posiela hlasy už len somár, takže spevákovi známeho hitu
ľudia ani nepoznajú podobu. Je to skôr lokálny problém ako svetový a našťastie sa to pomaly mení. Videoklipy nachádzajú svoje miesto na youtube a odtiaľ na
facebúku, no stavím sa, že vaši rodičia nemajú ani potuchy ako vyzerá Mika,
James Arthur, Pharrell, Kesha, One Direction a i. ktorí im robia
spoločnosť každý víkend pri varení a polievaní záhradky (pozor: o týchto
interpretoch platí odstavec nie celý článok)
Obmedzené možnosti – naozaj vplyvných
vydavateľstiev nie je tak veľa, a naozaj vplyvných ľudí v nich ešte
menej. Tí ľudia čo vyberajú sú stále tí istí a stále vyberajú to isté.
A nakoniec...
