pondelok 29. júla 2013

Neosobnosti pop-music

Málo ľudí ďakuje a keď, tak za zdravie, šťastie, lásku, rodinu, jedlo a úspešný návrat domov. Ja ďakujem za sociálne siete, youtube, piratebay, mp3 prehrávač a CDčká v aute. Vďaka týmto výmyslom vraj samotného Lucifuka nie sme ja ani ty odkázaní na obsah médií. Púšťame si čo chceme a hľadáme cestu k autorom, ktorým chceme.
Mne je ľahostajný žáner, ale potrpím si na silu osobnosti.
A preto zas mrnčím.

Ani moje heterogénne okolie mi nepovie, koho je tá pieseň čo nám hrá v reštaurácií k obedu, pokiaľ moderátor nie je dostatočne dôsledný a nepripomenie to pred po aj počas skladby. Dnešnej pop-music chýbajú osobnosti. Ľudia, ktorí sú rozoznateľní a dokonalí vo viac ako jednom smere. Či máš ústa od mlieka, semena alebo Urpinera, či ti vyhadzuje nohy pri jazze, undergrounde alebo techne, mená ako Michael Jackson, Freddie Mercury, John Lennon, Bon Jovi, Bob Marley a Elvis ti naozaj niečo hovoria, a nemusíš pri cigarete klamať „počul som o tom“.

Rozmýšľal som, prečo je to tak? Obviňovať seba a okolitý svet býva vždy druhoradé - obviňujme umelcov - napadlo ma pár dôvodov:

Autotune – technológia pre spevákov, ktorí nevedia spievať, a vďaka ktorej ani nemusia vedieť. Pre laikov – keď spevák v štúdiu (alebo aj na oficiálnych živákoch) nahrá spevy hoci aj bez hlasu, výrazu, intonácie a rytmizácie, producent ho vie skrz pár programov doviezť k „dokonalosti“ aj bez jeho ďalšej prítomnosti. Výsledkom je umelý „robotický“ hlas, ktorý nemá nič spoločné s pôvodným hlasom speváka. Ľudia to dokonca považujú za nejaký efekt, ktorý je teraz moderný a preto sa všade používa. Ako ale rozoznať speváka, ktorého na nahrávke nepočujete?

Neautorstvo – nie je ničím výnimočným, že spevák, ktorý nevie spievať, si nevie ani zložiť skladby. Zložia mu ich cudzí ľudia, ktorí na rozdiel od speváka možno vedia všetko, len to nie sú „hviezdne tipy“ a dobrovoľne/nedobrovoľne zostávajú v úzadí (verím, že aspoň dobre zaplatení).
V Amerike kedysi vydavateľstvá kradli skladby čiernym umelcom a dávali ich svojím bielym „koňom“. A pikoškou je napríklad aj to, že ranné hity Pussycat Dolls skladala Lady Gaga, o ktorej sme vtedy ešte nikto nepočuli. Kto teraz pozná po mene Pussycatky a kto Lady Gagu?
Každopádne sa zhodneme na tom, že človek inak prezentuje dielo svoje, ako cudzie. Je to ješitnosť. Je to oblek na mieru. Domáci lekvár. Vami vymaľovaná izba. Vami postavený dom... Nech je akýkoľvek „herec“, je v tom rozdiel a spevák takto zasa stráca kus svojej identity.

Bez klipov – minimálne u nás na slovensku dlhšie platilo čo hovorí Ivan Tásler: „A na čo budeme natáčať klipy? Pre koho? Kde ich budú púšťať?“
Dekahity skončili, do MusicBoxu posiela hlasy už len somár, takže spevákovi známeho hitu ľudia ani nepoznajú podobu. Je to skôr lokálny problém ako svetový a našťastie sa to pomaly mení. Videoklipy nachádzajú svoje miesto na youtube a odtiaľ na facebúku, no stavím sa, že vaši rodičia nemajú ani potuchy ako vyzerá Mika, James Arthur, Pharrell, Kesha, One Direction a i. ktorí im robia spoločnosť každý víkend pri varení a polievaní záhradky (pozor: o týchto interpretoch platí odstavec nie celý článok)

Obmedzené možnosti – naozaj vplyvných vydavateľstiev nie je tak veľa, a naozaj vplyvných ľudí v nich ešte menej. Tí ľudia čo vyberajú sú stále tí istí a stále vyberajú to isté.

A nakoniec...

Laxný prístup – je jasné, že keď spevák môže zarobiť rovnaké peniaze za minimálnu aj maximálnu snahu, s minimálnymi aj maximálnymi schopnosťami, nemusí pociťovať kedysi tak bežnú umeleckú zodpovednosť. A rovnako hudobný priemysel (hrozné spojenie) nepotrebuje takých ľudí. Z mála za málo čo najviac je krédo akéhokoľvek podnikania, škoda že sa toľko podniká práve v umení a kultúre. Umelci tak strácajú slovo a popmusic umelcov.