pondelok 15. apríla 2013

Aj ja, aj ja!... povedalo ženiatko


Neviem koľkí z vás mali idylické detstvo s rozprávkami na dobrú noc od maminky a koľkí z vás teraz musia komplex zaháňať prastaršími partnermi, no ja patrím medzi tých šťastnejších. Ja pamätám, vy možno tiež, na jednu rozprávku od Vladimira Sutejeva „o Kuriatku a Káčatku“, ktorá je spolu s „Koníček môj tátošík“ od Milana Rúfusa čosi ako memento a know-how môjho života.

Keďže vám sociálne siete nedovolia otvoriť knižku, podelím sa s vami o troj-vetový výcuc súci do čitateľského denníčka mňa za mladi.

Malému kuriatku zaimponovalo malé káčatko, tak po ňom všetko opakovalo. Malé káčatko vyjedalo červíčky, kuriatko nemohlo zaostávať a tak podobne až sa káčatko vybralo zaplávať si do jazierka. Kuriatko sa nedalo zahanbiť tak sa do jazierka vybralo za ním a začalo sa topiť...

Dnes sa topia ženy. Nie som fanúšikom praveku, nechcem aby mi priateľka strážila oheň a ja lovil mamuty, aj tak by ma akurát ubehali. No registrujem, že za posledné roky sa ženy silou mocou snažia robiť prácu mužov, rovnako dobre ako muži, za mužov, a popritom dokážu viac-menej šikovne robiť aj to svoje. Snažia sa mužov vytlačiť, hnevajú sa, nestačíme im. My muži sme akosi rovnako laxní a robíme si stále svoje kým nie je nevyhnutné na tom niečo meniť. Nebudem výnimočne generalizovať (aj keď budem), sú ženy, ktoré sa našej práce zhostili veľakrát lepšie ako my samy. Ako si ale také chcú nájsť rovnocenného partnera, a na čo im aj bude keď mu zabrali celé pole pôsobnosti? Z takýchto máme komplexy, a vyvršujeme sa na iné, že aspoň nevedia šoférovať.

V čom ja vidím zbytočný problém je, že stále existuje dosť takých, ktoré sa o to snažia, nedarí sa, a samé sa ničia míňaním energie na znepokojovanie sa, aké by mali byť podľa Madam Evy, Emy, Báječnej Ženy a spol. Ak nás chlapov kazí porno, vás tieto toaleťáky – ako sa bránite – s peknými fotkami. Samozrejme, ja som tiež nikdy nečítal ich odstavce.

Nebudem rýpať, kto je v čom lepší, o tom sa viete hádať aj samy. Takisto nebudem tvrdiť, že ženy by nemali riešiť vlastnú kariéru, a muži by nemali pomáhať s vysávaním. Len si na to vo vzťahoch doprajte priestor. Dominantné sa podeľte o povinnosti s chlapom, aj keď to viete najlepšie -inak sa to nenaučí a časom vám bude na nič. Submisívne sa prestaňte bičovať za to, že všetko nezvládate. Všetko sa zvládať poriadne nedá a aspoň je vedľa vás miesto na muža, ktorý vám s tým rád pomôže ak ho za to dokážete oceniť. Len sa neutopte...

Nikdy by som neveril, že napíšem aj ja niečo súce do toaletnej madam Evy.

utorok 2. apríla 2013

Spravím to, ale až keď... (skapem?)


Jaro Filip tvrdil, že ho nič neinšpiruje tak, ako termín uzávierky a vždy robil na poslednú chvíľu. Tiež dopíšem tento blog a hneď ho uverejňujem, lebo „som na to mal len týždeň“!

No za blogy ma neplatia, naháňam sa sám. Nikde inde takýto luxus človek nemá, a predsa si ho všade užíva.

Za deň vám prejde hlavou 23 000 myšlienok, a každá môže mať sebe menší prínos pre vás či spoločnosť. Biliardy nápadov, projektov a existencií denne skončí na tom, že si ich autori dávali na čas a nakoniec ich pustili z hlavy lebo už pre nich neboli aktuálne. Ale čo zvyšok sveta? Ani o nich nepočul. Nestihol.

Nemám rád zbytočné reči (a predsa píšem blog), a som alergický na motivačné obrázky s mačičkami „načúvajúcimi hlasu srdca“ či podobne. Spoločnosť ich chce, tak si ich vytvára. Vždy keď sa na ne dívam ja, cítim sa ako chudák čo to potrebuje – to si asi nerád priznávam.

Na tento týždeň toľko: Nevyčkávajte s vlastnou aktivitou, „kým to nebudete mať premyslené“, „lebo na to ešte bude čas neskôr“, a kvôli podobným výhovorkám. Neuchránia vás pred nimi ani malé mačičky, ale VY. Môže sa totiž stať, že vás za ten čas váš nápad omrzí, bude neaktuálny, alebo vás niekto predbehne. Vždy je to škoda. Vždy vaša.